Regióny Žilina Martin Koronavírus Top

ROZHOVOR Mala symptómy, malé deti, no na koronavírus ju netestovali. Dôvod? Lekár rozhodol

Ilustračná fotografia. Zdroj: TASR / Jaroslav Novák

MARTIN –  Symptómy mala. Lekár, u ktorého si dala robiť testy, však rozhodol, že jej prípad nie je tak vážny, aby poslal stery do hlavného mesta. Nebola totiž v rizikovej krajine. Jej skúsenosti s vyšetrovaním koronavírusu a šialenstvom okolo tejto nákazy nie sú vôbec pozitívne. Teraz bojuje s rovnakým prístupom aj pri svojich deťoch. Dôvodom podľa nej nemajú byť ani tak zdravotníci, ako ľudia, ktorí sa okolo nej pohybovali. Na základe toho, čo prežila na vlastnej koži, dnes hovorí, že na Slovensku nemáme nič pod kontrolou. Glob.sk sa o testoch na COVID-19 a o tom, ako to môže u nás v súvislosti s ním vyzerať, rozprával s DUŠANOU MAZOROVOU. 

 

Na sociálnej sieti koluje váš status, v ktorom ste sa so Slovákmi podelili o skúsenosti s vyšetrením na koronavírus, ako aj s vírusom ako takým. Vyplýva z neho, že ste testovaná ešte neboli. Je to pravda? Vám teda ešte nediagnostikovali COVID-19?

– Nie, pôvodne som prišla v piatok na pohotovosť s tým, že mám od príchodu z kúpeľov v Poľsku postupne zvyšujúcu sa teplotu hlavne v noci, zimnicu, následne prišli bolesti hlavy, kĺbov a svalov. Prišla som s celou anamnézou od mojich ošetrujúcich lekárov aj s RTG snímkom ohľadne môjho problému s ľavým bedrovým kĺbom a bolesťami v ľavej nohe. Predpokladala som totiž, že buď mám z dôvodu prehnanej pracovitosti oslabenú imunitu natoľko, že ma dobehla chrípka, alebo som termálnou vodou uškodila kĺbu a nahnala si zápal.

V sobotu sme boli v Poľsku bez vedomosti o tom, že by tam hrozilo šírenie koronavírusu. Postrehli sme iba informácie o Taliansku v spojitosti s karnevalom v Benátkach. Kedže v piatok už bol známy prvý prípad koronavírusu, tak ošetrujúca lekárka v Lekárskej službe prvej pomoci v Martine podľa mňa úplne správne reagovala tak, že ma poslala na urgentný príjem do Fakultnej nemocnice v Martine. Nevedeli mi totižto na pohotovosti spraviť CRP vyšetrenie, aby ma mohli poslať domov iba s antibiotikami – či na zápal alebo chrípku, ale mala som nález v moči. Na urgente som sa tak isto priznala hneď pred dverami, že mám zdravotné ťažkosti po príchode z Poľska a buď mám chrípku alebo zápal v nohe. Oni ma zasa okamžite poslali na infekčné oddelenie s tým, že potrebujú mať od nich vyjadrenie, či pacienta pri kontakte so zahraničím môžu vyšetriť. Vtedy som na ošetrovateľa, ktorý mi dal rúško a poslal ma na infekčné s tou mojou potenciálnou chrípkou alebo zápalom, so zimnicou a šialenou bolesťou hlavy, zazrela, že či to myslí vážne. S odstupom času si myslím, že postupovali z urgentu najlepšie, ako mohli a mali. 

Čo nasledovalo?

Na infekčnom oddelení mi sestrička znovu pred budovou oznámila, že musím počkať vonku, kým sa dohodnú na postupe môjho vyšetrenia lekári medzi urgentom a infekčným. Následne ma zavolali sestričky dnu do budovy a okamžite mi urobili stery z nosa a hrdla. Popritom som im znova vysvetlila celý môj príbeh posledného týždňa a keď prišiel doktor, tak znova. Na základe toho, že som bola v nerizikovej zóne – teda v Poľsku – ma poslali znova na urgent na komplexné vyšetrenia. Aj tu si myslím, že postupovali v poriadku. Na urgente mi urobili komplet vyšetrenia, dali mi infúziu a na moju žiadosť, kvôli silnej bolesti hlavy, Novalgin. Zabalili ma do deky a nechali oddychovať. Následne pri zisťovaní, aký záťažový pracovný týždeň (aj napriek horúčke) som mala za sebou, sme uzavreli diagnózu ako absolútnu vyčerpanosť s nedostatkom spánku a virózou a s tým, že to teda asi koronavírus nebude. V tej chvíli mi naozaj prišiel koronavírus ako niečo cez čiaru a vážne som túžila len po antibiotikách a mojej posteli. Dostala som lieky na spánok a povinný oddych s odporúčaním, že nech ostaneme týždeň ešte doma všetci s rodinou, aby sme pre istotu naozaj koronavírus mohli vylúčiť. Keď sa zhorší stav mne alebo niekomu z mojej rodiny, je potrebné volať oficiálne telefonické linky.

S hocičím by som súhlasila, len nech už môžem ísť domov a hlavne bez nejakej “korony”. V sobotu a v nedeľu som komplet celú prespala v horúčkach, zimnici, s bolesťami kĺbov a svalov a v mojom prípade i s minimálnym kašľom. V pondelok som zavolala naspäť do nemocnice s vedomím, že mám za sebou celkom ťažký víkend a chcem sa informovať, ako dopadli moje testy na koronavírus, lebo som po víkende zbitá ako pes a mám dve malé deti, ktoré začínajú kašľať. Ten takmer 2-ročný má prekonaný zápal pľúc spôsobený RSV vírusom (Respiračný syncyciálny vírus, pozn. red.) a zároveň aj šelesť na srdci. Moje obavy začínali byť opodstatnené. Sestrička ma v systéme nevidela. Následne mi volal späť lekár, ktorý ma teda prijal na infekčnom, že keďže som nebola v rizikovej zóne, tak nemal dôvod posielať moje testy do Bratislavy. 

Neplánoval lekár napokon poslať vaše vzorky na testy? Uviedol aj prečo ich neposlal? 

– Neplánoval a uviedol, že Poľsko nie je riziková zóna. Tu si už myslím, že postup bol absolútne nesprávny. Ale tak ja si môžem myslieť, čo len chcem. 

Plánujete na neho podať podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou? 

– Nie. Muselo by mi zomrieť dieťa na zápal pľúc v najbližšom týždni spôsobený koronavírusom, aby som mala čas, energiu a chuť bojovať s lekárom, ktorý nás ohrozil tým, že neposlal moje stery na testy. Na toto sa ma pýta veľa ľudí, ale je potrebné si uvedomiť jednu dôležitú vec. Čakajú nás najbližšie týždne veľmi záťažové chvíle, kedy budeme pravdepodobne potrebovať lekárov navyše. A v žiadnom prípade nepotrebujeme prísť o jedného lekára a jeho profesionálne myslenie tým, že sa bude hašteriť s pacientkou o tom, čo mal podľa nej urobiť. Úprimne, už len tá medializácia mojej skúsenosti, ktorá nemala byť pôvodne vôbec myslená ako hejt na zdravotníctvo, ale ako prehovorenie k mojim spoluobčanom ohľadne rúšok, ktoré sme následne začali nosiť, ako aj k zodpovednému správaniu, už narobilo dosť stresu na infekčnom oddelení. Myslím si, že nás čakajú chvíle, kedy bude potrebné, aby pacienti a lekári začali spolupracovať, ako nikdy doteraz. Ja mám možnosť sa vďaka tak veľkému virálnemu dosahu môjho postu na Facebooku dostať k tekutým dezinfekčným prostriedkom. Ak by ich na urgente a infekčnom potrebovali, mile rada im ich zabezpečím.

Zlepšil sa váš stav v súčasnosti? Pomáha vám spánok?

– Áno zlepšil. Prežila som síce štyri dni v horúčkách, v bolestiach svalov a kĺbov, ale spánok bola cesta, ako to – či to už bola chrípka, viróza alebo koronavírus – prežiť. 

Planujete íst na ďalšie vyšetrenia? 

– Samozrejme. Hneď, ako dostaneme z úplne totožného stavu, ako som mala ja, aj moje deťúrence, pôjdem na kontrolu. 

Ako vnímate postup štátu v tejto veci? Zvláda situáciu ohľadne COVID-19? 

– Ako som už uviedla, myslieť si môžem, čo len chcem. Ale pri tejto otázke by som nemala pozitívne myšlienky. 

Sú opatrenia dostatočné alebo to podceňujeme?

– Facebook je plný svedectiev ľudí, ktorí zažívajú absolútnu ignoráciu opatrení – ako na hraniciach, tak aj na letiskách. O nevyhlásených druhých jarných prázdninách so slovenskými rodinami v Jasnej ani nehovorím.  Stále si myslím to, čo som napísala aj v mojom príspevku na sociálnej sieti – myslieť si, že máme situáciu pod kontrolou, je viac ako odvážne.  

Ako je na tom váš priateľ? Vykazuje príznaky nejakého ochorenia? 

– Je unavený a ako on vraví – „nachcípaný“. Čo je ale pochopiteľné, kedže sa o deti a aj mňa stará už od piatku. Popravde, nemá príznaky koronavírusu, ale je ornou pôdou svojou oslabenou imunitou, nedostatkom spánku a stresom práve pre koronavírus. 

Vašej malej dcére sa zhoršil zdravotný stav. Má podobné príznaky, ako ste mali vy? Koľko má rokov? 

– Má za chvíľu (23. marca) 9 rokov. Vykazuje absolútne totožné príznaky, ako som mala ja. Ale ona nesedí 10 hodín denne za počítačom kvôli práci a spáva denne minimálne 8 hodín. Takže v jej prípade to asi prepracovanosť a nedostatok spánku nebude. 

Zavoláte si domov mobilnú jednotku, aby ju otestovali na COVID-19?

– Toto nefunguje celkom tak, ako je to prezentované. Keď som volala s lekárom z Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Žiline, tak mi bolo jednoducho povedané, že nie, nikto k nám nepríde, kedže sme neboli v rizikovej zóne a musíme ísť najskôr na vyšetrenie k obvodnému lekárovi – pediatrovi. Kedže sme Bratislavčania a iba na tento rok sme sa presťahovali do Martina, máme pediatričku stále v hlavnom meste. Tu nastal celkom problém, nechceli sme sa presúvať s deťmi do hlavného mesta na vyšetrenia a naša pediatrička nám to, samozrejme, ani neodporúčala. V pondelok nám najskôr predpísala elektronicky, po telefonickom rozhovore Trifed a Pamykon s tým, že teda, dúfajme, že to je naozaj iba chrípka alebo viróza. V stredu už obidve deti mali horúčky, suchý kašeľ a nevládali sa ani pohnúť. Našli sme ochotnú pediatričku, ktorá ich vyšetrila na základe komunikácie s hlavným hygienikom v Martine úplne bez problémov. Mala od neho informáciu, že koronavírus v Martine nie je potvrdený. V médiách ale bolo uvádzané, že v Martine bol potvrdený prípad u ženy z Martina. Keďže ale Poľsko nie je riziková oblasť a koronavírus v Martine nie je, deťom nie je, samozrejme, potrebné robiť testy na koronavírus. Snažila som sa včera skontaktovať aj súkromnú kliniku v Michalovciach a ich infektologickú ambulanciu so žiadosťou o testy na koronavírus, ktoré sme si ochotní zaplatiť. Avšak ešte im nie je umožnené robiť testy na koronavírus, takže nám jednoducho neostáva nič iné, iba prečkať záťažové obdobie v domácom prostredí a dúfať, že sa deťom stav nezhorší. Aj keď podľa vyjadrení pána profesora Vladimíra Krčméryho je to vlastne lepšie riešenie, ako prečkať záťažové obdobie v nemocničnom prostredí. No a takto nejako “máme” danú situáciu pod kontrolou.

Mladá žena nebola na koronavírus testovaná, lebo lekár na infekčnom sa tak rozhodol. Zdroj: TASR / Michal Svítok

Rúško sa vaša dcéra, ktorá má diagnostikovaný Aspergerov sydnróm, odhodlala nosiť až vtedy, keď ste ho pomaľovali. Zvykla si už naň?

– Rešpektuje ho. Asi to je to správne vyjadrenie jej vzťahu k nemu. 

Smejú sa jej ešte deti, keď s ním ide von?

– Ja som tú našu fotografiu a náš príbeh zverejnila na môj Facebook práve kvôli nej. Alebo teda vďaka nej. No a pre deti s poruchou autistického spektra sú rúška, gumené rukavice a domáca karanténa naozaj záťažové aspekty ich momentálneho života. Po zverejnení môjho príbehu sa stalo niečo, čo mi dáva nádej, že koronavírus zvládneme možno aj lepšie, ako Taliani. Okrem toho, že mi stovky ľudí píšu na messenger s ponukou pomoci s nákupom, alebo teda s hocičím, čo budeme potrebovať, tak nám ľudia posielajú aj fotografie seba a svojich detí v rúškach. To isté aj v komentároch pod článkami o mojom príbehu s koronavírusom. V lekárni mi lekárničky poďakujú za to, že sa priznám, že som chorá a mám choré aj deti, potrebujem pre ne antibiotiká, dodržím od nich vzdialenosť, mám rúško a rukavice, lekárnici majú vďaka tomuto prístupu možnosť požiadať dôchodcov v čakárni, aby počkali na chodbe, kým mi dajú, čo potrebujem. Tí sa mi zasa poďakujú, že na nich konečne niekto nekašle. A to doslova. Aj vy – médiá ste v tomto našom prípade urobili kus dobrej roboty, lebo susedia by nám z večera do rána, od kedy ste začali zverejňovať môj príbeh, hádam už aj polievku navarili. A čo je absolútne najdôležitejšie, pokladníčky v obchodoch začali nosiť rúška a gumené rukavice. To keď som tej mojej malej vravela, keď mi plakala v náručí kvôli hlúpym poznámkam detí vonku na jej rúško, že nech počká a do dvoch dní sa postarám o to, aby ich nosili aj oni, tak som netušila, že mi v tom v podstate pomôžu médiá, rôzne osobnosti a odborníci práve tou informovanosťou verejnosti o dôležitosti ochranných prostriedkov. Ďakujem za všetky deti, pre ktoré vôbec nie je jednoduché celú túto momentálnu situáciu pochopiť a aj rešpektovať. 

Čo by ste po tejto skúsenosti odporučili Slovákom? Mali by naozaj ostať doma a čo najmenej vychádzať von?  

– Bola by som rada, keby ľudia pochopili, že majú nosiť rúška, rukavice, dodržiavať hygienu, priznať sa napríklad v lekárni, ak sú chorí. Naozaj to tie lekárničky ocenia. Rovnako by som Slovákom odporučila, aby nezneužívali môj post na to, aby sme z lekárov robili “neschopákov”. Kvantum lekárov spolu so svojimi kolegami robí týždeň, čo môže. A ešte ich len čakajú záťažové týždne, v ktorých z ničoho budú musieť variť naozaj veľa. Veľa ľudí bude mať veľa názorov na každé jedno slovo v mojom texte a áno, nájdu sa aj takí, ktorí majú kopu voľného času a budú mať svoju pravdu. To je v poriadku. Ja ale musím míňať energiu iným smerom, ako vysvetľovaním tej svojej pravdy. Myslím, že v tomto článku je vysvetlené už všetko a môžem sa absolútne venovať svojim deťom. Budem sa snažiť pod ten môj tisícmi ľudí zdieľaný príspevok pridávať linky, kde nájdu dôležité informácie alebo aj pomoc, ktorú sa už snažia združiť rôzni šikovní odborníci cez rôzne neplatené platformy. Skôr ako hejtovanie všetkého a všetkých a posielania negatívnej energie do vesmíru, urobme všetci všetko preto, aby sme urobili z nás, ako národa, čo najviac schopných ľudí si navzájom pomôcť. Takých mladých rodín bez pomoci svojej najbližšej rodiny, ako sme my v Martine, je v samotnej Bratislave ako maku. Ide o rodiny, ktoré budú mať choré deti, rodičia budú v horúčkach, nebude im mať kto nakúpiť, kto ísť pre lieky do lekárne. A ktoré sa snažia chrániť ako vás, tak aj seba tými “bubu” rúškami na ústa, sú na to všetko sami, lebo patria k “CPčkárom”, teda cezpoľným. A rodiny majú tam, kde nič nie je, teda už aj 40 kilometrov ďalej od Bratislavy. Bolo by fajn chcieť takým rodinám pomôcť a zavolať alebo zaklopať na dvere, či sú v poriadku a či nepotrebujú s niečím pomôcť. Bezpečná zóna by mala byt 1,5 metra podľa odporúčaní slovenských odborníkov. Podľa tých zo sveta 4,5 metra. A  to sa týka aj pomoci dôchodcom. Môj príspevok je o tom, ako by sme mali rešpektovať najbližšie obdobie nechodenie do školy. Ako by sme mali rešpektovať rúška na tvárach. Aby sme mohli ukázať súdržnosť národa. Aby sme systém, na ktorý sa čoskoro budeme vyhovárať, prekvapili skôr, ako zistí, že nestíha. Náš život sa obmedzí nielen na obdobie dvoch týždňov, ale už aj na to, že budeme iba vychádzať von do potravín, lekárne a na samostatné rýchle prechádzky so psom alebo so psychicky chorými ľuďmi, či s malými deťmi na miesta, kam ľudia nechodia. A to musí byť viac ako každému jasné. Ďakujeme za každú pozitívnu myšlienku a držme si palce, aby sme mali čo najskôr nad 25 stupňov Celzia. V tomto prípade aj na nohách.  

Mohlo by vás zaujímať